Sme tu pre Vás -
chyťme spolu druhý dych

Denník pacienta

Môj príbeh - 1.diel

Môj príbeh - 1.diel

Pre tých, ktorí čítajú detektívky od konca, pre tých som pripravil skrátenú verziu môjho príbehu. Pre ostatných budem písať blog, v ktorom bude niečo ako rekonštrukcia udalostí od januára 2014, postrehy k liečbe, k nemocniciam, k spolupacientom a tiež k ľuďom, ktorí sa stále boja slovo "rakovina" čo aj len vysloviť.
---
Mám rakovinu pľúc. Dnes to už dokážem povedať rovnako pokojne ako vetu "Bol som kúpiť chleba". Ale na verejnosti sa s touto chorobou nechválim, mnohí ľudia sa stále správajú ako hlupáci, ako keby to odo mňa mali chytiť alebo čo. Rakovinu môže dostať každý. Jednoducho výhra v čiernej lotérii. Keď sa to stane, chvíľu to trvá, ale človek to nakoniec musí prijať. Na začiatku som bol zúfalý, najmä keď som narazil na kruté štatistiky o rakovine pľúc.

Pre mňa boli veľmi poučné príbehy dvoch ľudí s rakovinou: boli to Steve Jobs a Lance Armstrong.  Steve Jobs mal rakovinu slinivky. Na začiatku veril liečiteľom. Ako jeden z najbohatších ľudí na planéte si našiel toho najchýrnejšieho liečiteľa a stratil s ním celých 9 mesiacov, kým mu došlo, že tadiaľ cesta nevedie a zveril sa západnej medicíne. Žil ešte 7 rokov.  Lance Armstrong bol profesionálny cyklista. Dostal rakovinu semenníkov a keď mu to diagnostikovali, mal už metastázy. Vysekal sa z toho a o dva roky znova pretekal. Áno, ako človek je Lance pravdepodobne dosť neznesiteľný a navyše užíval doping. Ale inšpirujúce je jeho odhodlanie prežiť a urobiť pre to čokoľvek.
Nevzdať to a bojovať  - to považujem za jeden z dôležitých faktorov, ktorý odlišuje tých čo prežili a tých čo chorobe podľahli. Odhodlanie prežiť ale nemôže mať "kvalitu" novoročného predsavzatia. Musí to byť nesmierne hlboké nevyvrátiteľné rozhodnutie. Také v sebe majú zvieratá, keď ide o život. Tu treba byť patetický. Je to dôležité.
Zhodou okolností som hneď potom, čo mi diagnostikovali rakovinu, narazil na cvičiteľa jógy, ktorý mi v začiatkoch poskytol psychickú podporu a cenné rady k životospráve. K tomu sa budem vracať v ďalších príspevkoch, takže len stručne:
- pravidelne som cvičil (okrem dní, keď mi bolo naozaj zle) a cvičím ďalej,
- pravidelne som robil mentálne cvičenia ako afirmácie, vizualizácie,
- po ránu pijem veľa čistej vody (asi 0,75 litra),
- podstatne som zvýšil  príjem ovocia a zeleniny,
- denne vypijem jeden väčší pohár (0,4 litra) zeleninovej šťavy (mrkva, cvikla, niekedy aj červená kapusta),
- vyhýbam sa konzervám, polotovarom, údeninám, červenému mäsu, bielej múke, cukru, káve, alkoholu,
- pijem bylinkové čaje (žihľava, malina, ostružina, jahoda, skorocel, myší chvost ... ).
Bol som v IV.štádiu choroby, klasifikácia T4N2M1a. Dostal som systémovú chemoterapiu na báze cisplatiny. Od tretieho cyklu skombinovanú s liečivom bevacizumab (Avastin). Nič príjemné, ale účinné. Keď vedľajšie účinky kulminovali, bol som rád, že som prešiel z postele na záchod a späť. Bolo mi hodne zle, ale nevracal som. Zhruba po týždni od podania chemoterapie som bol schopný ako tak fungovať, tretí týždeň už som bol takmer v normálnom režime.  Túto silnú chemoterapiu som dostal 8krát. Potom ešte 15krát udržiavaciu chemoterapiu: pemetrexed (Alimta) + bevacizumab. Liečba bola zdĺhavá a nepríjemná. Celé to trvalo 1,5 roka. Bral som to tak, že chemoterapia mi získava čas. Boli dni, kedy mi bolo zle a moje odhodlanie slablo. Ale vedel som, že treba vydržať niekoľko dní a prejde to. V tom mi pomohlo, že som mal skúsenosť z diaľkových pochodov a dlhých behov. Nohy už po 30tich kilometroch hovorili, že nevládzu, ale hlava vedela, že ma unesú ešte aj tých zvyšných 60 kilometrov. Nevzdať a dokončiť, to je hlavne o tom, čo sa vám deje v hlave. Aj pri liečbe rakoviny.
Dnes (jeseň 2015) som pacient v remisii. Zatiaľ iba krátko... uvidíme.